Kto bol Aurel Stodola?

Známa rodina

Zaujímavé je, že okrem Aurela, ktorý je dnes jedným z našich najznámejších vedcov, z rodiny Stodolovcov pochádzali aj ďalšie známe osobnosti. Jeho brat Kornel bol slovenský politik a signatár Martinskej deklarácie. Aurel bol tiež strýkom Ivana Stodolu, dramatika a spisovateľa, ktorého diela ako Jožko Púčik a jeho kariéra alebo Bačova žena poznáme z literatúry.

Na rozdiel od svojich súrodencov však prežil podstatnú časť svojho tvorivého života v zahraničí. Patril k tým slovenským vedcom a technikom, ktorí v dôsledku národného útlaku a zlých sociálnych podmienok nenašli uplatnenie doma, ale v cudzine. Veda na území Slovenska v 2. polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia existovala v mimoriadne ťažkých podmienkach. Neexistovali tu skutočné vedecké inštitúcie, chýbali laboratóriá s vybavením. Odchod do zahraničia, vyspelé školstvo a priemysel mu umožnili jemu aj mnohým ďalším umožnili zaoberať sa kľúčovými otázkami. Z týchto vedcov práve Aurel Stodola dosiahol v cudzine najväčšie úspechy a pocty.

Ako bomba v mojej mysli

Mladý Aurel Stodola navštevoval nemeckú reálku v Levoči, maturoval na Vyššej štátnej reálke v Košiciach. Od roku 1876 študoval na technike v Budapešti a od roku 1877 strojné inžinierstvo v Zürichu. Neskôr pracoval v Strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole technickej v Charlottenburgu v Berlíne. Štúdiá ukončil v roku 1884 na parížskej Sorbonne. Potom krátko pôsobil v Prahe a keď dostal v roku 1892 ponuku učiť na Vysokej škole technickej v Zürichu, zvažoval ju.

„Tento list ako bomba udrel do mojej mysle, a stojím pred tak veľkým odhodlaním, že mi je ťažko nájsť zakľúčenia,“ napísal vtedy rodine do Liptovského Mikuláša. „Ja idem písať najprv, že sa necítim povolaným na miesto prvého rangu ako je Zürich, a k tomu ešte v matematickom odbore, a spýtam sa, ako si tí páni sami predstavujú moje položenie, ak by som nezodpovedal? Vás tiež prosím, odpíšte mi čo je z vášho stanoviska vaša mienka (ale neodkladne).“

Ako učebnica

Stodola nakoniec pozvanie prijal a zürišskej polytechnike, ktorú sám absolvoval, zostal verný až do svojho dôchodku, teda celých 37 rokov. A to aj napriek iným výhodným ponukám európskych univerzít či strojárenských firiem. Na škole zanechal hlbokú stopu ako vedec i pedagóg. Vo funkcii vedúceho Katedry stavby strojov sa venoval novému odboru parných turbín a plynových (spaľovacích) turbín. Predvídal nesmierny rozvoj a využitie týchto tepelných strojov tak presne, že jeho teoretické štúdie a matematické výpočty sú aktuálne dodnes.

V roku 1903 ho preslávilo jeho vrcholné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady tepelných strojov). Stodola v ňom zhrnul prakticky všetky dovtedajšie poznatky z odboru parných turbín, ku ktorým podstatnou mierou sám prispel. Dielo vyšlo v niekoľkých vydaniach, ktoré profesor Stodola priebežne dopĺňal, to šieste z roku 1925 predstavovalo publikáciu s 1157 stranami a 1141 nákresmi a 14 diagramami. Preloženú do ruštiny, francúzštiny, angličtiny a čínštiny ju ako klasickú učebnicu čítalo niekoľko generácií strojných inžinierov na celom svete.  

Einsteinov učiteľ

Aurel Stodola bol tiež profesorom geniálneho Alberta Einsteina, inak mal povesť vynikajúceho pedagóga. Mal vraj také tempo, že si študenti na prednáškach museli deliť úlohy – jedny si zapisovali, čo vravel a druhí prekresľovali jeho návrhy z tabúľ.

Einstein sa o ňom vyjadril: „Keby sa narodil za čias renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti bola potreba tvoriť a fantázia. Toto mocné zanietenie prenášal na svojich študentov dlhé a dlhé roky svojej plodnej pedagogickej činnosti. Aj keď hlavnou hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa jeho sila bola v neustálej túžbe po poznaní a mimoriadnej jasnosti jeho myšlienok.“

Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity mu udelili najvyššie vyznamenania a hodnosti. Bol tiež členom korešpondentom Francúzskej akadémie vied. V roku 1928 pochoval svoju staršiu dcéru, ktorej dobrovoľný odchod z tohto sveta znášal veľmi zle a rozhodol sa pre dôchodok. Neprestal však publikovať.

Zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. Od roku 1989 je pochovaný v Liptovskom Mikuláši.

Napriek tomu, že však väčšinu života prežil v zahraničí, o časť svojej rodiny, ktorá zostala na Slovensku, sa veľmi zaujímal, rovnako ako o dianie doma a nikdy na Slovensko nezanevrel.

 

(Spracované podľa materiálov k výstave pri príležitosti 150.výročia narodenia A. Stodolu: Múzeum Janka Kráľa, Liptovský Mikuláš, wikipedia)