Dreissena polymorpha: Nepriateľ hydroenergetikov

03/04/2017
Dreissena polymorpha: Nepriateľ hydroenergetikov
Zdolávanie mäkkýša zvaného kopýtko prirastené je už niekoľko rokov jedným zo strategických projektov zamestnancov vodných elektrární.

Má len niekoľko centimetrov, aj tak však dokáže spôsobiť nemálo ťažkostí. Výskyt kopýtka prirasteného v našich vodných elektrárňach bol prvýkrát zaznamenaný v roku 2000 na Kráľovej.

Akýmsi pomyselným bojiskom vo vojne s týmto mäkkýšom sa ale stala vodná elektráreň Nosice. Práve tu napreduje boj s kopýtkom, ktoré dokáže aj o niekoľko týždňov predĺžiť opravy a potrápiť potápačov. S nevítaným mäkkýšom sa síce možno stretnúť aj na iných elektrárňach južnejšie na Váhu, ale v Nosiciach dlhodobo spôsobuje najväčšie problémy.

Postup mäkkýša ďalej na sever zatiaľ zaznamenaný nebol – najbližšia vodná elektráreň proti prúdu v Považskej Bystrici je vzdialená len 25 kilometrov. Pozri: mapa elektrární

Predĺžené opráv

V prvej etape boja s kopýtkom sa hydroenergetici zo Slovenských elektrární sústredili na vedenia hradiacich tabúľ, kde problém s kopýtkami zaznamenali. Pri bežnej prevádzke to neprekážalo, problémy však nastali počas opráv alebo havarijných situácií. Pri hradení niekoľkotonová hradiaca tabuľa klesala smerom k prahu a tak stierala prichytené lastúry a tlačila ich pod seba. Nahromadené lastúry potom bránili tabuli dosadnúť. K slovu sa dostali potápači a ručné čistenie spôsobilo až niekoľkodňové zdržanie opráv a straty na výrobe a príjmoch z predaja elektriny.

Na radu kolegov zo zahraničia sa všetky vedenia hradidlových a rýchlouzáverových tabúľ na vtokových častiach elektrární na Váhu južne od Nosíc ošetrili antivegetatívnymi nátermi, ktoré fungujú na tzv. samoleštiacom princípe.

Kopýtko prirastené (lat. Dreissena polymorpha, angl. zebra mussel) je vodný mäkkýš predstavujúci prechodnú skupinu medzi sladkovodnými a morskými lastúrnikmi. Pred poslednou dobou ľadovou sa kopýtko vyskytovalo v celej Európe, ale postupné zaľadnenie ho vytlačilo do východných oblastí až k euroázijskej stepi.

Nevoľnosti a popáleniny

Ani tým sa však problémy s kopýtkom nevyriešili. V máji 2007 pri plánovanej bežnej oprave turbíny Slovenské elektrárne zistili dosiaľ nevídaný výskyt. Kopýtka pokrývali súvislú plochu od hradiacich tabúľ až k rozvádzacím lopatkám turbíny.

To sa nedalo obísť, po odčerpaní vody dochádzalo k okamžitému úhynu kopýtka a rozkladajúce sa živočíchy spôsobovali neznesiteľný zápach. Zamestnancov vodných elektrární, ktorí mali robiť opravy, trápili nevoľnosti, navyše pri kontakte pokožky s ním dochádzalo k reakciám podobným popáleniu. Práce preto museli prerušiť a pomocou vysokotlakového vodného lúča zo stien kopýtko odstránili. Lastúry upchali ventily v šachtách LENZ a odstránili ich až vysokotlakým vysávačom. Samotná oprava sa tak zdržala až o niekoľko týždňov.

Antivegetatívnym náterom museli natrieť priestory špirály pri všetkých troch strojoch a v ďalšej etape sa zamerali na kovové povrchy rýchlouzáverov a v rámci výmeny aj na nové hrablice.

Kopýtko má čiernu alebo hnedú lastúru, doplnenú nekonečným množstvom prúžkovaných variácií. Dožíva sa 3 až 5 rokov a dorastá do veľkosti najviac 3 centimetre. Žije v ústiach riek, jazerách a tokoch, kde nie je prúdenie vody väčšie ako 2 metre za sekundu a toleruje teploty do 29 stupňov Celzia a slanosť vody 6 promile. Kopýtko nemá hlavu, telo tvorí len trup a noha. Z nej cez žľazy vylučuje lepivé vlákna, ktorými sa prichytáva na telesá a tie obaľuje vrstvičkami aragonitu.

Štúdium biológie

Napriek opatreniam kopýtko preniklo aj ďalej do elektrárne. Každoročne, v rámci bežných opráv, musí byť na zasiahnutých elektrárňach vyčistený chladiaci systém turbíny. Tu sa začali prichytávať lastúry kopýtka, čím spôsobujú zníženie prietočného profilu a tým aj postupné znižovanie účinnosti chladičov. Zvyšovaním prevádzkových teplôt sa potom predčasne opotrebúvajú materiály aktívnych častí ložísk a elektrických izolačných systémov. A tak môže dochádzať aj k neplánovaným obmedzeniam prevádzky zariadenia.

Spočiatku sa hydroenergetikom javilo veľmi zvláštne, ako sa mohli niekoľkocentimetrové kopýtka dostať cez filtre a ďalšie zábrany až dovnútra chladiaceho systému. Odpoveď nám dal životný cyklus tohto mäkkýša.

K vniknutiu totiž dochádza v larválnom štádiu, ktoré je jedinečné medzi sladkovodnými mäkkýšmi. Z oplodneného vajíčka veľkosti 70 mikrometrov sa po 1 – 2 dňoch liahnu larvy veľké 40 – 60 mikrometrov, ktoré sú unášané prúdom rieky spolu s planktónom. Potom sa prichytia na steny potrubia pomocou výlučkov žliaz. Vlákno pri styku s vodou tuhne a je lepkavé.

Pomáha Kanaďanka

V literatúre je popísaných mnoho spôsobov a metód boja s kopýtkom, z ktorých sú niektoré viac a niektoré menej účinné. Použitie niektorých z nich nie je vhodné vzhľadom na ich vplyv aj na ostatné vodné živočíchy, iné zase nie sú vhodné z konštrukčného hľadiska, alebo ich inštalácii zabraňuje špecifická dispozícia stavebných častí vodných elektrární.

Na jeseň 2016 energetici radi prijali ponuku na konzultácie s kanadskou odborníčkou českého pôvodu Renatou Claudi, ktorá sa dlhodobo zaoberá bojom s kopýtkom prirasteným a patrí k popredným vedeckým kapacitám v tejto oblasti.  Už v 80. rokoch minulého storočia, keď sa tento problém prvýkrát objavil v okolí Toronta, začínala s výskumom v prostredí vodných elektrární Ontario Power Generation, jednej z najväčších elektrárenských spoločností v Severnej Amerike.

Spolu so svojím kolegom Tomom Prescottom sa s odborníkmi zo Slovenských elektrární ochotne podelila o poznatky zo svojich výskumov a na základe svojich skúseností im ukázala smer, ktorým by sa mohli ďalej uberať pri boji s kopýtkom prirasteným.

  • Tagy
  • nosice