Výstava: Spomienka na zaniknutú obec Mochovce

28/08/2017
Výstava: Spomienka na zaniknutú obec Mochovce
Tekovské múzeum otvorilo výstavu „Spomienka na zaniknutú obec.“ Na Levickom hrade v Dobóovskom kaštieli ju môžete vidieť do 12. novembra 2017.

Mochovce: Bývalá dŕžava Matúša Čáka, ktorej víno vydržalo aj zaoceánsku plavbu. Dnes je synonymom atómovej elektrárne.

Aj preto nasledujúce riadky budú znieť ako z 30-ročnej wikipédie:

„Bývalá obec Mochovce s posledným počtom 488 obyvateľov, ležiaca 18 km severozápadne od okresného sídla Levice v kotline na rozohraní Pohronskej pahorkatiny a západných výbežkov Štiavnických vrchov, obklopená zalesnenými kopcami na severe Dobricou, z východnej strany Kohútím vrchom, Malou a Veľkou Vápenkou, v písaných dokumentoch sa spomína v roku 1295 pod názvom Muhy a bola v držbe panovníka Matúša Čáka.“

Takto začína svoju Stručnú historku zaniknutej obce Mochovce z roku 1985 jej posledný starosta – v tom čase predseda MNV – Alexander Šidó, ktorý bol aj obecným kronikárom.

Táto lokalita bola osídlená už v paleolite približne 30-tisíc rokov pred Kristom, o čom svedčia archeologické nálezy odkryté v dobe začiatku zemných prác na jadrovej elektrárni.

Názov Muhy odvodzuje Šidó od močaristej pôdy, ktorá bola zarastená machom. A názov „Mochovcze“ prichádza až rokom 1773. Obyvateľmi boli Maďari-kalvíni, ale aj niekoľko Slovákov, rómovia a židia. Venovali sa poľnohospodárstvu, vinohradníctvu a tí chudobnejší si zarábali v lese.

Budúcnosťou mal byť vinič

„Na viničnom hone Dobrica sa rodilo najlepšie víno, ktoré podľa kvality a chute bolo známe po šírom svete – ako jediné, ktoré vydržalo aj búrlivú námornícku prepravu cez oceán bez toho, aby sa zlomilo, pomútilo alebo stratilo chuť. Ešte aj dnes v Budapešti v hajlochu Mátyás pince nájdete vínové fľašky s vignetou Debrőczei Mohi Bor,“ píše Šidó v roku 1985.

Víno bolo teda vynikajúce, ale akí boli ľudia? Pre históriu je už zachované a zaznamenané, že „obyvatelia obce boli jednoduchí, tichí, mierumilovní a pohostinní a vôbec ich nezaujímal politický život štátu. Žili si sami pre seba.“

Podľa Šida mali rodiny po jednom dieťati, aby nemuseli drobiť majetky. Dokonca sa stávalo, že rodičia už svoje deti zasnubovali vo veku 12-15 rokov, aby takto zvýšili rozlohu poľnohospodárskeho majetku, lebo len v tom videli budúcu existenciu rodiny.

Po II. svetovej vojne

Zaujímavosťou je, že po druhej svetovej vojne sa do Mochoviec prisťahovalo 32 slovenských rodín počas repatriácie a nazývali ich tirpákmi.

Potom to poznáte: do dediny prišiel telefón (1946), autobus (1950), družstvo (1952). Vybudoval sa vodovod, zmodernizovalo sa verejné osvetlenie, opravili sa chodníky. Všetko to malo len jeden nedostatok – do roku 1971 úrady, poštu či lekárov mali Mochovčania všade inde, len nie „doma“. Najkomplikovanejšie bolo – umrieť.

„Úmrtie bolo potrebné najprv zahlásiť na zdravotnom stredisku Veľký Ďur (12 km), zápis do matriky v Kalnej nad Hronom (10 km), žiadosť o vyplatenie pohrebného potvrdiť na poštovom úrade Nový Tekov (9 km), a keď bol prípad komplikovaný, bolo potrebné cestovať aj na ZNB do Tlmáč (12 km), čo si vyžiadalo 2 až 3 dni stratu času.“ Od roku 1972 všetky úradné záležitosti, našťastie, vybavili Mochovčania priamo v Kalnej.

Projekt jadrovej elektrárne

Napokon do obecného života vstupuje výstavba atómky. V roku 1973 je vyhlásená stavebná uzávera, ktorá ešte umožňovala dokončenie rozostavaných domov, ale definitívny stop stavebnému ruchu priniesol až rok 1978.

Keďže elektráreň mala stáť v intraviláne Mochoviec, nutné bolo ohodnotiť nehnuteľnosti a Mochovčanov vysťahovať – to sa udialo do konca roku 1981. Na pamiatku si odniesli keramiku z Pukanca s rôznymi sloganmi: „Kto mochovské vínko pije, ten dlho žije! Komu málo vínka nestačí, chodí bez gatí.“

Tým, samozrejme, história Muhy nekončí. Alexander Šidó, posledný mochovský kronikár, v decembri 1985 opisuje mravenisko 10 000 budovateľov, ktorí stavajú prvý blok Mochoviec ako „dôležitý prameň elektrickej energie, bez čoho už ďalší náš život si nevieme ani predstaviť.“

Mochovské mravenisko tu zostalo – momentálne sa pracuje na dostavbe tretieho a štvrtého bloku. To sa však už do obecnej kroniky vedenej Alexandrom Šidóm nateraz nedostane.

História obce Mochovce

  • Prvá písomná zmienka z roku 1295 ako Muhy
  • Názov Mochovcze z roku 1773
  • Začiatok stavby atómovej elektrárne: 1981
  • Posledný počet obyvateľov: 488 (v roku 1900 bol počet obyvateľov 970)