Dívate sa a neveríte: Pod rukami nášho kolegu vznikajú prekrásne kraslice

01.04.2021
Možnosti zdieľania:
Nepovažuje sa za ľudového umelca ani folkloristu, ku krasliciam ho priviedla náhoda. Keď uvidíte precízne výtvory kolegu Jozefa Gramantika, nebudete veriť, že toto nevytvorili nežné ženské ruky.

V elektrárňach pracuje vyše 30 rokov, kolegom z Novák je dobre známy ako vodohospodár. Už po krátkom rozhovore s Jozefom Gramantikom vycítite jeho skromnosť a fakt, že o svojich úspechoch nepotrebuje hovoriť nahlas, aby sa cítil spokojný a naplnený. O to viac si vážime, že sa rozhodol s nami podeliť o svoje výtvory aspoň cez fotografie a krátky rozhovor.

Za všetkým stojí náhoda

Hobby pána Gramantika sa mnohým spája s Veľkou nocou a viacerí by si mohli myslieť, že má toto obdobie v roku v jeho živote dôležitý význam. Pravda je však inde. „Pred zhruba 30 rokmi priniesla manželka domov kraslicu, ktorá bola iná, než som bol zvyknutý, no veľmi pekná, tak som ju na chvíľu obdivoval. V jednej chvíli som utrúsil, že takéto predsa dokážem urobiť aj ja… No a rok 2019 bol prvým, kedy som konečne neurobil ani jednu,“ začína svoje rozprávanie. „V prvom rade musím konštatovať, že nie som ľudový umelec, ani folklorista, ku krasliciam ma priviedla náhoda a k práci s kožou, to bol ‚príkaz’ od syna. Tu som zatiaľ iba na krátkej ceste k preniknutiu do tajov tejto nesmierne krásnej, ale pomerne namáhavej práce. Som možno trochu remeselne zručný.“

Šuster chodí bosý

Ak si myslíte, že sa to na Veľkú noc u Gramantikovcov kraslicami a všakovakou výzdobou len tak hemží, opäť ste na omyle. Jozef Gramantik svojimi výrobkami najradšej obdarúva blízkych a ako sám s úsmevom podotkol, aj v jeho prípade platí, že „šuster chodí bosý“. „U mňa by ste veru žiadne kraslice nenašli, snáď iba zopár experimentálnych kusov, ktoré sa zasa nehodia ako dekorácia. V konečnom dôsledku aj moja predstava o zdobení príbytku je trochu iná.“

Na výstave nechápali

„Nikdy som sa nesnažil spopularizovať a zviditeľniť. Raz som sa nechal nahovoriť, možno som mal vtedy 30 či 35 rokov, na výstavu kraslíc do Banskej Bystrice. Vernisáž, ktorá bola jej súčasťou, bola pre mňa ako pobyt holého v tŕni,“ spomína na svoje vystavovateľské začiatky. Najťažšie býva ľudí presvedčiť, že výrobky sú skutočne jeho. „Boli to zábavné momenty. Spoločnosť zrelých žien od 60 vyššie ma prebodávala pohľadom s otázkou ‚Čo tu ten chce?’ Dosť ma to z mojich vystavovateľských ambícií vyliečilo. Navyše som stále zástancom toho, že možno polovica ľudí by pri troche trpezlivosti dokázala to isté, ak nie krajšie. Ale doteraz ma bavia reakcie mnohých, ktorí neveria, že je to naozaj ručná práca.“

Práca s kožou

Okrem zdobenia kraslíc sa náš šikovný kolega posledných pár rokov venuje aj práci s kožou. Stihol už vyrobiť viaceré púzdra na nože či kožený remienok na hodinky. A kde sa v ňom vôbec zobrala šikovná zručnosť a záľuba v ručných prácach? Ako sám tvrdí, má to svoje „pred“ aj „za.“

„Môj otec bol stolár a k drevu som mal blízko od mala. Jeho koníčkom boli intarzie, teda vkladanie dreva do dreva alebo do iných materiálov. Fascinovalo ma to pri práci som ho vydržal sledovať hodiny. Jeho výtvory boli perfektné, pretože intarzií som videl a mohol mohol porovnať veľmi veľa. Za seba hovorí aj jeho spolupráca s Alojzom Petrášom – maliarom, pre ktorého robil realizácie prác v období, kedy ho fascinovalo drevo. Pamätám sa, že návštevy ateliéru pána Petráša boli pre mňa vždy najväčším dobrodružstvom. Život ma však týmto smerom neposlal,“ vysvetľuje technik životného prostredia z elektrárne v Novákoch.

„No a potom, po mnohých rokoch pri návštevách môjho syna v Akadémií umení v Banskej Bystrici, som v jej ateliéroch znova ucítil tú atmosféru a známu vôňu ateliéru z detstva. Syn vyštudoval socharinu a keď občas frflal na školu a pomery, vždy som mu povedal, nech je rád, pretože vlastne žije môj život,“ spomína Jozef Gramantik.

Aj napriek tomu, že pán Gramantik umelecký smer nikdy neštudoval, dnes sa jeho rodina, kolegovia či známi dívajú na jeho výrobky s úžasom. Preňho je dôležité mať hlavne príjemný koníček a nájsť v živote rovnováhu. „Nevravím, že stojí na tom svet, prečítať si knihu je tiež skvelá vec, športovať alebo sa venovať turistike tak isto. Treba nájsť vo všetkom rovnováhu. Ak človek niečo zanedbá, život mu to vráti. Tie dlhé hodiny sedenia pri krasliciach a pri koži majú svoju obeť. Pri kancelárskej práci by mal človek venovať voľný čas pohybovým aktivitám, nie si znova sadnúť k takejto činnosti, inak priberie ako ja,“  uzatvára, ako inak, vtipom svoje rozprávanie vždy dobre naladený kolega.

phone-handsetlocationmagnifiercrossarrow-right