Kolega Ľubomír sa rád díva na život vždy z inej perspektívy

15.12.2020
Možnosti zdieľania:
Je vyučený elektrotechnik, u nás v Novákoch pracuje už 32 rokov, no dôležitú súčasť jeho osobnosti odjakživa tvorilo umenie. Ľubomír Košian si za svoj srdcový koníček zvolil fotografiu, no keď uvidíte aj jeho ďalšie výtvory, zostanete milo prekvapení.

Vybral si fotografiu alebo si ona vybrala jeho? Kolega Ľubomír vraví, že odpoveď na túto otázku nie je taká jednoznačná. V jeho živote vždy tvorila dôležitú úlohu hudba, kinematografia či maľba, no jedného dňa sa jednoducho rozhodol, že si za ušetrené peniaze kúpi fotoaparát. A urobil dobre.

Inšpirácia je všade

Ľubomíra uvidíte bez fotoaparátu v ruke len zriedka. Rád zachytáva to, čo si človek bežne nevšimne. Podľa jeho slov sú to často detaily alebo o trochu iná kompozícia, ktorá dokáže kompletne zmeniť pohľad na svet. Na jeho fotografiách nájdete architektúru, rozličné zákutia, rád sa pohráva so svetlom, tvarmi, vždy sa snaží aj na notoricky známych veciach nájsť niečo nové. Inšpiráciou je preňho aj príroda, botanické záhrady či parky. „Staré stromy, rastliny, kvety… Mám to veľmi rád. Príroda nám ponúka nekonečné množstvo detailov a kompozičných možností. Je to pre mňa nevyčerpateľná studnica,“ opisuje Ľubomír svoje obľúbené miesta.

Poctivý samouk

Z Ľubomírových slov je aj laikovi jasné, že sa svojmu fotografickému hobby skutočne rozumie. Za väčšinu vedomostí môže poďakovať samému sebe. Kúpou fotoaparátu sa jeho snaha neskončila. Začal si pravidelne kupovať časopis Fotografia, v ktorom nevynechal žiaden článok. Ďalším zdrojom jeho informácií bola prievidzská knižnica. „Mali tam vtedy tuším dve alebo tri police kníh, ktoré sa venovali fotografii. Postupne som si ich požičiaval domov a prečítal každú jednu z nich,“ spomína na svoje fotografické začiatky kolega Ľubomír. Veľmi si pochvaľoval aj cyklus prednášok, ktoré absolvoval v Piešťanoch. Vďaka spolupráci s pražskými odborníkmi tu vznikla komunita inšpiratívnych ľudí, ktorí Ľubomíra nesmierne obohatili.

Mnoho fotografov si svoje zábery fotí „do zásuvky“, čo však rozhodne nie je Ľubomírov prípad. Zúčastnil sa hneď niekoľkých súťaží a usporiadal aj viacero vlastných výstav v Bojniciach, Banskej Bystrici, Prievidzi či Bratislave. Obzvlášť si pochvaľoval spoluprácu viacerých fotografov, ktorí svoje práce s podobnou tematikou vystavili spoločne v známom Kine Baník. „Je to veľmi dobrý pocit, keď sú vaše fotografie niekde vystavené a ešte lepšie je, keď vás niekde vyberú v rámci súťaže. Dáva mi to pocit, že to, čo robím, má zmysel. Chcem, aby moja tvorba vyvolávala v ľuďoch príjemné emócie,“ vysvetľuje náš šikovný kolega. O jeho koníčku vie aj množstvo našich zamestnancov, ktorí ho občas prídu podporiť na výstavu, viacerých každoročne obdarúva aj vlastnoručne zhotoveným novoročným pozdravom či výberom najlepších fotografií za daný rok.

Snívam, Oslany – Ľubianka (SK); © Ľubo Košian 2019
Snívam, Oslany – Ľubianka (SK); © Ľubo Košian 2019

Na digitál si musel zvyknúť

Pre Ľubomíra bolo základom fotenie na film. Digitálu dlho odolával, no napokon sa výdobytkom predsa len rozhodol prispôsobiť. Dnes sa už dá v počítači upraviť takmer všetko, no s procesom fotenia na film a následným vyvolávaním sa to podľa jeho slov porovnať nedá. „Pracovať vo fotokomore je úžasný zážitok. Vždy bol pre mňa postproces rovnako dôležitý ako fotenie, prichádzal som s rôznymi špeciálnymi technikami, ktoré napokon vždy ocenili aj na rozličných súťažiach. Fotenie na film bude mať pre mňa vždy svoje čaro, človek si musí veľmi dobre premyslieť, ako záber zachytí a či to má vôbec zmysel. Predsa len, film má k dispozícii vždy len obmedzený počet okienok,“ objasňuje Ľubomír.

V priebehu nasledujúcich rokov by chcel obnoviť aj svoju fotokomoru, ktorú dnes doma síce má, no nateraz slúži ako normálna komora. Množstvo plánov má aj so začatím zhotovovania fotografií pomocou veľkoformátovej kamery 24x30cm (10×12) a 4×5 so všetkými pohybmi prednej aj zadnej štandardy. Zaujal ho aj mokrý kolodiový proces a iné historické fotografické techniky.

Ľubomír Košian obdivuje množstvo domácich či zahraničných fotografov, ktorí prišli buď so zaujímavou technikou, alebo majú podobne tematicky ladené fotografie. Či už je to Josef Sudek, František Drtikol, krajinkár Jan Rejch alebo Slovák Martin Martinček, každý má aj dnešnému fotografovi čo ponúknuť. „Osobitne by som chcel spomenúť maliara Davida Hockneyho, ktorý mi svojimi kolážami ukázal úplne nové smerovanie. Aj vďaka nemu sa dlhé roky venujem tzv. skladanej fotografii, keď scénu skladám z viacerých malých fotiek.“

Keramike vďačí za viac, než čakal

Pre Ľubomíra bolo vždy dôležité mať popri práci aj nejaké hobby. Nikdy s tým nemal väčší problém, pravidelne zvykol chodievať napríklad na výstavy do Bratislavy a vždy si to vedel nejako prispôsobiť. Veľa ľudí ho pozná hlavne ako fotografa, no dlhé roky sa venuje aj ďalšej umeleckej voľnočasovej aktivite, a to keramike. Absolvoval viacero kurzov na Záježovej či v Čechách a na jednej takejto umeleckej dielni sa spoznal aj so svojou priateľkou. Dnes spolu vyrábajú čajovú keramiku, čiže rôzne kanvičky, poháre či misky. Ich výtvory sú výnimočné tým, že sú pálené drevom. Svoje výrobky radi vystavujú na festivale v Prahe, kde sa Ľubomírovi perfektne podarilo prepojiť obe svoje vášne: spolu s keramikou tu vystavoval aj fotografie českých keramikárov zachytených počas práce.

Tento rok sa kvôli pandémii výstav príliš nezúčastňoval, no ako fotograf na koronavírus ťažké srdce nemá. „Fotiť sa dá aj naďalej, vždy si vezmem von na prechádzku niektorý zo svojich foťákov a rád sa hrám napríklad s tým, že tie isté miesta fotím v rozličných kompozíciách, svetelných podmienkach či rôznymi aparátmi,“ vysvetľuje Ľubomír Košian. Čo bude robiť, keď sa pandémia definitívne pominie, teraz ešte nevie. Okrem rekonštrukcie fotokomory a pece na pálenie keramiky by rád usporiadal výstavu svojich fotoaparátov, ktorých má ako pravý milovník fotografovania vo svojej zbierke skutočne požehnane.

phone-handsetlocationmagnifiercrossarrow-right