Ku kultúre bezpečnosti je potrebné viesť už od detstva

16.12.2015
Možnosti zdieľania:
Marek Rolinec v rozhovore o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci na výstavbe 3. a 4. bloku v Mochovciach.

Pochádza zo Zemianskych Kostolian, kde aj začal svoje pracovné skúsenosti ako koordinátor bezpečnosti pri výstavbe vojenského chemického tréningového centra. Z rodiska sa však posunul ďalej: vyskúšal si výstavbu automobiliek, hál pre výrobu LCD televízorov i veľkého bratislavského nákupného centra. Od mája 2009 zabezpečuje bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci na výstavbe 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach. Marek Rolinec.

Ako ste sa dostali na projekt Mochovce 3 a 4?

V roku 2009 som sa stal koordinátorom bezpečnosti – mal som päťročné skúsenosti s riadením bezpečnosti na najväčších staveniskách na Slovensku. Mal som možnosť dozorovať výstavbu závodu KIA a priľahlých závodov, nové haly v Peugeot, celý priemyselný park Sony v Nitre či Samsung vo Voderadoch.

Aký je rozdiel dozorovať výstavbu automobilky a výstavbu jadrovej elektrárne?

Či ide o automobilky, priemyselné budovy pre komponenty pre vozidlá či haly na výrobu LCD televízorov, tak tam je postup rovnaký. Práce sa vykonávajú podľa istej šablóny, je to ako skladačka a jednotlivé pracovné riziká sa opakovali. Výstavba jadrovej elektrárne je komplexná – máme tu známe stavebné riziká, ale na pomerne menšej ploche a pri veľkej hustote ľudí v malom priestore. V hlavnom výrobnom bloku sme v máji 2015 mali 840 pracovísk. Takýto počet pracovísk v jednej budove je z pohľadu kontroly či dozorovania veľmi vysoké číslo. Riziká potom narastajú aj v súvislosti so spúšťaním elektrárne. Keď som dozoroval výstavbu automobiliek, montovali sa tam linky, ale neboli tam také riziká, ako je to pri spúšťaní. Uskutočnili sa tam aj tlakové skúšky potrubných rozvodov, ale nebolo to v takom rozsahu, ako sa to deje na stavbe Mochovce 3 a 4.

Čo ste sa museli naučiť nové pri príchode do Mochoviec?

Väčšina z aktivít v tom čase v roku 2009 boli stavebné práce a riziká mi boli známe. Musel som sa naučiť o fungovaní elektrárne, o jej systémoch, zahĺbil som sa do technológie – musel som pochopiť princíp.

Aké ste mali od Mochoviec očakávania, naplnili sa?

Ako rodák zo Zemianskych Kostolian som vedel, na akej vysokej úrovni je bezpečnosť v susediacej elektrárni Nováky, ale do Mochoviec som išiel do neznáma. Na začiatku ma sklamal prístup dodávateľov. Boli aj výnimky medzi nimi, ale dodávatelia mali skôr tendenciu neklásť dôraz na bezpečnosť a potom sme my ako stavebník museli prevziať opraty do rúk a riadiť bezpečnosť aj za dodávateľov. Predtým som s tým nemal skúsenosti, pretože pri predchádzajúcich stavbách dodávatelia rešpektovali pokyny a pravidlá bezpečnosti. Musel som rozlúsknuť tvrdý oriešok, ako dostať bezpečnosť na prijateľnú úroveň. Naším cieľom je nulová úrazovosť.

Nulová úrazovosť – je to dosiahnuteľné?

Boli projekty, keď sa napríklad staval park Sony, tak tam tri roky nebol registrovaný pracovný úraz. Pracovalo tam okolo 800 až 1 000 ľudí. Viem, že sa nulová úrazovosť dá dosiahnuť – ale je to veľmi ťažké. Po pätnástich rokoch praxe som zistil, že sa dá dosiahnuť nulová úrazovosť, ale otázne je, ako dlho, koľko rokov sa nulová úrazovosť udrží.

Pracovníci niekedy chápu ochranu zdravia pri práci ako nutné zlo a bezpečnostný technik je pre nich len ktosi ako zlý policajt. Prečo u nás chýba kultúra bezpečnosti?

Systém je zle nastavený odmalička. Mám deti, ktoré chodia do škôlky a na základnej škole a vidím, že už súčasťou praktických cvičení by mohla byť bezpečnosť pri práci, že si dajú napríklad okuliare alebo iné osobné ochranné pracovné pomôcky. Skôr sme vedení k tomu, že musíme používať ochranné pomôcky, lebo mi inak hrozí, že ma niekto potrestá. Práve keby sa začala spoločnosť formovať už od detí k tomu, že bezpečnosť pri práci je tu pre našu ochranu a zdravie, možno by už pracovníci v reálnom svete inak vnímali bezpečnosť. Moje deti ma samého upozorňujú, keď si náhodou doma pri nejakej práci nedám okuliare alebo štít. Okrem výchovy a vzdelávania ide aj o samotné firmy. Tie, ktoré majú skúsenosti so zákazkami pre západnú Európu, vedia, že pravidlá sú veľmi prísne a neostáva nič iné, len ich dodržiavať. V kontakte s ľuďmi im to musíme vysvetľovať a ukazovať, aké sú následky porušenia pravidiel.

Ako to robíte?

Zaviedli sme program One Safety, kde sme počas pozorovaní poskytovali pracovníkom spätnú väzbu a vysvetľovali nebezpečné následky. Myslím si ale, že naši robotníci ešte nie sú zrelí na pozitívnu motiváciu – vyskúšali sme experiment, že kolegovia navštívili nejaké pracoviská, odovzdali spätnú väzbu a po krátkej chvíli sme sa na dané pracoviská vrátili. Zamestnanci ale ani po pozitívnom feedbacku nerešpektovali pravidlá.

Realizovali sa ešte aj iné opatrenia okrem One Safety?

Z minulosti sa mi osvedčil systém, ktorý má vzor vo futbale – udeľovanie žltých a červených kariet. Program sme vylepšili tak, že ak pracovníci dostanú dve žlté karty, alebo porušia pravidlá viackrát v období troch mesiacov, musia ísť na dodatočné testovanie. Zistili sme, že po opätovnom preskúšaní zo 150 pracovníkov, ktorí absolvovali opätovné preskúšanie, iba dvaja znovu porušili pravidlá. Zaviedli sme aj predpracovné stretnutia. Nechceme, aby boli formálne, ale aby boli priamo na pracovisku, aby ľudia vedeli, čo sa im môže stať, aké sú riziká.

Človek denne urobí 35 000 rozhodnutí, z ktorých je 1 % potenciálne rizikové. Ak by sme zohľadnili, že človek je v práci osem hodín, povedzme že spraví 175 potenciálne rizikových rozhodnutí. Pri počte 5 000 ľudí na stavbe to znamená, že denne tam pracovníci urobia 875 000 eventuálne nebezpečných rozhodnutí. Riziko je teda na každom kroku.

Bol som pokojnejší predtým, než som sa dozvedel o tomto čísle na jednej konferencii. Jednoducho to treba brať ako doplnkovú informáciu, že s takýmto rizikom dennodenne pracujeme. Je to na ľuďoch. Denne robíme chybné rozhodnutia, často aj z nedbanlivosti či nepozornosti. Môže sa stať, že aj dvadsať rokov opakujeme tú istú chybu a nič sa nestane. A niekedy urobíme jedno rozhodnutie a má to fatálne následky. Našou snahou je minimalizovať tieto potenciálne rizikové rozhodnutia najmä pri takých nebezpečných činnostiach, ako je práca vo výškach, práca s elektrickými zariadeniami či narábanie s ťažkými bremenami.

Čo sa robí pre životné prostredie na stavenisku v Mochovciach?

Na stavbe sme zaviedli zber separovaného odpadu, aby sme roztriedili odpady, ktoré vznikajú pri stavebnej činnosti, tým najvhodnejším spôsobom. Zaviedli sme to aj v kanceláriách. Snažíme sa kampaňami a školeniami smerovať ľudí environmentálne, aby neznečisťovali okolie a prostredie. Zaviazali sme dodávateľov, aby nám predkladali environmentálne programy, najmä na minimalizáciu nebezpečných odpadov. Pripravujeme rozličné eko-iniciatívy, napríklad školenia pre základné školy alebo úspora pohonných hmôt, aby sa zamestnanci prepravovali viacerí v jednom vozidle. Podarilo sa nám takto ušetriť mnoho emisií CO2.

Stavba Mochovce 3 a 4 dosahuje výborné porovnania s úrazovosťou v slovenskom stavebníctve, kde Mochovce sú niekoľkokrát lepšie ako slovenský priemer.

Z praxe vieme, že sa kedykoľvek môže čokoľvek udiať. Ale naše výsledky nie sú náhodné, je to za obdobie šiestich rokov, čo je dosť dlho na to, aby sme vedeli povedať, či sú tie čísla objektívne. Ukazujú, že systém je nastavený v Mochovciach dobre. Za dôležitú považujem kontrolnú činnosť. Podľa mňa musí byť každé pracovisko pod dozorom bezpečnostného technika. Mal som možnosť pracovať s Japoncami, jeden z nich mal takmer 90 rokov a podieľal sa na stavbe Akashi Kaikyō, najdlhšieho visutého mosta na svete. Pri desaťročnej výstavbe mosta tam nemali smrteľný úraz – ale bolo to vďaka tomu, že v každej partii mali bezpečnostného technika, ktorý s nimi celý deň pracoval.

Aké sú vaše ďalšie ciele?

Cítim sa, akoby som bol znova na začiatku. Vraví sa, že keď stratíš cieľ, zdvojnásob úsilie a nájdi nový cieľ. Mojím cieľom je dotiahnuť túto stavbu do konca a nemať ďalšie úrazy. Stále nemôžeme byť spokojní s tým, čo sme dosiahli, ale musíme tvrdo pracovať aj naďalej. Aj ľudia na stavbe musia začať inak chápať bezpečnosť. Ak sa myslenie pracovníkov nezmení z reaktívneho na aktívne, z toho, že dodržiavam pravidlá nie preto, že „musím“, ale že „chcem“, tak to bude veľmi ťažké. Potom to bude už len o tom mať to všetko pod stopercentnou kontrolou. A to sa pri takýchto komplexných pracoviskách nie vždy dá.

phone-handsetlocationmagnifiercrossarrow-right