Do elektrární prišiel ešte v roku 1995, hneď po skončení strednej školy. Vtedy by mu, ako sám vraví, ani len nenapadlo, že to na útvare údržby SKR v Novákoch potiahne nepretržite až dodnes. Rudolfovou obrovskou celoživotnou vášňou sa stalo cestovanie. Chuť niekam vyraziť a zažiť inakosť na vlastnej koži ho neustále ženie za novými dobrodružstvami. Všetky destinácie, kam doteraz vycestoval, ho nadchli či prekvapili vždy niečím iným. Kolega Rudolf Šimurka si s nami zaspomínal na svoje pestré cestovateľské zážitky.
Všade, kam zavítal, Rudolfa okamžite pohltili ľudia a vibrácie daného miesta. V Himalájach to bola samotná príroda, veľkosť dolín a hôr, v Barme bolo najviac vysmiatych ľudí, veľa krásnych dievčat a asi najlepšia kuchyňa, akú kedy zažil. India, ale aj Etiópia sú podľa Rudolfových slov krajina neuveriteľných kontrastov. „Človek tam uvidí a zažije veci, ktoré je niekedy v Európe ťažko si predstaviť. Ale napriek všetkému, ak by som si mal vybrať jednu destináciu mimo Slovenska, ktorá mne najviac prirástla k srdcu – nie je to žiadna z ďalekých destinácií v Ázii či Južnej Amerike, ale talianske Dolomity – obzvlášť región Val Gardena. Ponúka neskutočné vyžitie v lete aj v zime,“ spomína Rudolf.
Všeobecne ho to však najčastejšie láka do regiónu juhovýchodnej Ázie a okolitých krajín v blízkosti Himalájí. „Aj geograficky je to nastavené tak, že keď je u nás po dovolenkovej sezóne, tam sa to všetko len začína. Je to pekná súhra vecí, ktorá robí cestovanie v tomto kúte sveta komfortným – dobrá klíma, pohodoví ľudia, vynikajúca kuchyňa a jednoduché presúvanie sa po vybraných krajinách. No a nadovšetko človek sa tam cíti relatívne bezpečne.“
Dôležitou súčasťou plánovania ciest je nepochybne aj rozpočet. V Ázii sú výdavky na cestovanie rádovo nižšie ako u nás doma, a tak veľkou položkou na začiatku sú len letenky. Keď ich však riešil v dostatočnom predstihu, dali sa nájsť aj za prijateľnú cenu. „Paradoxom je, že nie vždy platí, čím chudobnejšia krajina, tým lacnejšie. Napríklad Etiópia bola finančne asi najdrahšia,“ bilancuje náš kolega – dobrodruh.
I keď si človek po príchode do danej krajiny myslí, že okamžite vie, ako to tam chodí, Rudolf odporúča zamerať sa na skutočné hodnoty. „Stačí počas cesty vnímať, ako v danej krajine žijú bežní ľudia, aké každodenné problémy asi riešia v porovnaní s nami, aký majú postoj k životnému prostrediu, aká je architektúra v tej ktorej krajine… Často vás potom zasiahne otázka, či je vôbec namieste si sťažovať a byť často negatívny. Takýto štýl cestovania človeka určite obohatí a posunie vnímanie reality a jej súvislostí trochu viac do šírky, než je bežné,“ hodnotí Rudolf.
„Ľudia často zvyknú riešiť jazykovú bariéru, pritom je to vždy o čosi jednoduchšie, než sa zdá. S primeranou angličtinou sa človek nikde nestratí,“ povzbudzuje Rudolf k cestovaniu aj ostatných. „Treba si uvedomiť jednu dôležitú vec – domáci sú na tom s jazykovými znalosťami častokrát horšie ako my. A čo sa týka bezpečnosti – často prijímame množstvo negatívnych informácií z médií a na mieste si človek uvedomí, že realita môže byť úplne odlišná – lepšia. Tým nechcem povedať, že situáciu treba zľahčovať, ale ani nie dramatizovať – pravda býva často niekde uprostred.“
Pri bilancovaní Rudolf priznal, že zatiaľ mali šťastie a žiadna väčšia negatívna príhoda sa jeho cestovateľskej partii našťastie nestala. Spomenul si na nepríjemné zablúdenie do chudobnejšej štvrti v Buenos Aires, kde takmer prišli o kameru a foťáky, no stihli včas zutekať. Vo Vietname ich zasa chceli odviesť iným smerom za mesto, no našťastie si to všimli včas a okrej ostrej výmeny názorov to nemalo horšiu dohru. Na začiatku sa bolo treba naučiť akceptovať, že aj keď sa človek s domácimi často na niečom dohodne (taxi, miestni sprievodcovia,…), aj tak asi aj v snahe vytiahnuť čo najviac peňazí sa dohody neraz menia a ohýbajú podľa ich predstáv. „Raz darmo, v ich očiach sme asi často bohatí turisti z Európy, viac nerozlišujú, najmä v chudobnejších krajinách. Ale asi je to v poriadku, človek sa v tom časom naučí plávať bez väčšej ujmy,“ konštatuje Rudolf s úsmevom.
Rudolf spomína, že zo začiatku jeho cesty vyzerali tak, že za krátky čas toho chcel vidieť čo najviac. Niekde vo vnútri mal však pocit, že keď už niekam s partiou dorazili, najlepšie, čo môžu spraviť, je využiť čas naplno. Postupne si preto uvedomil, že podstatné nie je vidieť za daný čas toho čo najviac, ale užiť si v danom čase to, čo dané miesta ponúkajú. „Ten, kto strávi mesiac na jednom, dvoch miestach, môže niekedy zažiť a vidieť toho omnoho viac ako ten, kto sa presúval akoby z rýchlika z miesta na miesto. To potom môže dopadnúť tak, že človek krajinu začne spoznávať až doma z fotografií. A to je už úplne iný extrém,“ smeje sa kolega z Novák.
Rudolfovi vyhovuje kombinácia „niečo vidieť, zažiť, spoznať, ale zároveň si podľa potreby dopriať aj oddych.“ Snaží sa vyhýbať turisticky preplneným miestam, skôr ho to ťahá do prírody a medzi autentických ľudí. Človek časom zistí, že menej známe a propagované miesta, na ktoré natrafí po ceste, dokážu nadchnúť omnoho viac. „Rád skúšam domácu lokálnu kuchyňu, v čom bola asi úplne top Barma, no a úplne iný zážitok má človek, keď sa nám sem-tam podarilo viac preniknúť medzi bežných ľudí. To sa nám prihodilo zasa počas trekov v Himalájach a na ceste v Etiópii – v obidvoch krajinách sme boli prizvaní aj na svadobnú hostinu. A presne o tomto je pomalé cestovanie, alebo tzv. ‚slow tavel‘,“ hodnotí Rudolf.
Svoje dobrodružstvá najradšej zachytáva cez objektív fotoaparátu. Každú hotovú fotoknihu má vždy doma vytlačenú aj s utriedenými popiskami, aby bolo jednoduchšie sa v množstve záberov orientovať. Z fotografií občas vzniknú aj obdobné prezentácie:
