K 31. marcu 2024, po takmer 60-ročnej prevádzke, končí naša východoslovenská tepelná elektráreň výrobu elektriny z čierneho uhlia. Pred ukončením prevádzky hnedouhoľnej elektrárne Nováky sme vám priniesli sériu rozhovorov s pamätníkmi, ktorí si zaspomínali na históriu závodu. Podobne vám priblížime aj začiatky a dôležité míľniky elektrárne Vojany. S bývalými zamestnancami sa vrátime v čase a pripomenieme si významné momenty v histórii našej kedysi najväčšej tepelnej elektrárne v bývalom Československu.
Zhovárame sa s Máriou Pappovou, námestníčkou pre ekonomiku v rokoch 1991 až 2003, keď elektráreň prešla rozsiahlou ekologizáciou a rekonštrukciou. Vyštudovala Technickú univerzitu v Ostrave, odbor ekonomika a riadenie hutníctva. Posledných deväť mesiacov svojej kariéry v Slovenských elektrárňach pracovala na riaditeľstve v Bratislave. Do dôchodku odišla v roku 2004 a v apríli 2024 oslávi 75. narodeniny.
Od môjho budúceho manžela. Spoznali sme ešte počas môjho štúdia na vysokej škole na svadbe sesternice vo Veľkých Kapušanoch. Študoval na pedagogickej fakulte v Prešove, kde boli samé dievčatá, žiadne ho však nezaujalo (smiech). Padli sme si do oka a začali sme spolu chodiť. Povedal mi, že v elektrárni hľadajú ekonómov.
Spočiatku to nebolo ľahké. Zmenila som bydlisko, prácu aj rodinný stav. Presťahovala som sa za manželom do Veľkých Kapušian, učil na miestnej základnej škole matematiku. Zmenila som aj prácu, musela som si zvyknúť, že autobusy do závodu odchádzali už o piatej ráno (smiech). Zabezpečovali dopravu na trojzmennú nepretržitú prevádzku. Ako posledné som zmenila aj priezvisko, dva týždne po mojom nástupe do elektrárne. V novembri 1975 sme mali svadbu a ďalší rok sme dostali byt v Kapušanoch, kde dokončili sídliská zamestnancov elektrárne. Vyrástlo tu nové mestečko energetikov.
Moje prvé myšlienky boli, že čo budem robiť v takom veľkom, hlučnom komplexe. Kanceláriu sme mali hneď vedľa výrobno-mechanických dielní, blízko samotnej prevádzky. Administratívna budova v tom čase ešte neexistovala. Postavili ju asi rok po mojom nástupe. Začala som najprv ako ekonómka na údržbe, počítali sme hodiny, ktoré sa odrobili na jednotlivých zákazkách. Čísla ma odjakživa bavili. Pamätám si, že som doslova vnímala a cítila veľký ruch v závode zodpovedajúci ďalšiemu rozvoju elektrárne. V tom čase prebiehala rekonštrukcia šiestich blokov EVO II na spaľovanie zemného plynu, keďže po energetickej kríze došlo k obmedzeniu dodávok ťažkého vykurovacieho oleja. Elektrárne Vojany patrili v tom čase medzi piliere energetiky.
V závode pracovalo okolo 1600 ľudí. Pamätám si aj na odborné učilište vo Veľkých Kapušanoch, ktoré kedysi patrilo pod personálny úsek našej elektrárne. Od roku 1973 vychovávalo učňov priamo pre elektráreň, boli sme povinní ich zamestnať po ukončení učilišťa. Mali sme tak neustále kvalifikovaných odborníkov v robotníckych profesiách. Na útvare údržby, kam som v elektrárni nastúpila, pracovali samí muži, mala som len jednu kolegyňu. S kolegami sme mali výborné vzťahy. Uznávala som vedúceho údržby Ing. Kristofčáka. Bol prísny, ale férový a ľudský. Pracovne pochádzal z Elektrárne Nováky, niekdajšej kolísky energetikov, odkiaľ mnohí odchádzali robiť niekedy do tepelných, ale aj jadrových elektrární. Obdivovala som aj technického námestníka Ing. Šlepeckého. Mal o všetkom prehľad, bol pracovitý, rešpektovali sme ho. Asi dva roky po mojom nástupe odišiel pracovať na riaditeľstvo SEP do Bratislavy, ale často a rád sa do Vojan vracal.
Pamätám sa, že som sa práve vracala z dovolenky zo Španielska, keď ma v Bánovciach na stanici čakal manžel s tým, že sa mám ponáhľať do elektrárne, vraj ma čaká pán riaditeľ Kudlovský. A že vraj budem námestníčka. Ako tomu vôbec uveriť? Ešte žiadna žena dovtedy na takej funkcii v energetike nebola. Naozaj, ešte v ten deň som zašla do závodu a pán riaditeľ mi odovzdal menovací dekrét platný od 15. júla 1991. Najprv som si myslela, že je to len na nejaký čas, kým si riaditeľ nenájde niekoho z vonku. Ale nestalo sa tak. Považovala som to za veľký úspech.
Nezabudnem na služobnú cestu do Bratislavy, keď sa nám pokazilo auto značky Volga. Bolo to niekedy okolo roku 1992, mala som pracovné rokovanie s dodávateľom uhlia. Hrozilo, že nám prerušia dodávku paliva. V tom čase mali námestníci ešte svojich šoférov. Na jednej križovatke sme zastavili na červenú a hoci tam bol len mierny kopec, auto sa už nepohlo. Šofér ma požiadal o pomoc pri odtlačení vozidla, aby nezavadzalo v premávke. Mala som krátku sukňu a topánky na vysokom opätku. Volgu sme však odtlačili. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, sa usmievam.
