Na vodnej elektrárni Trenčín sme sa stretli s celým naším tímom siedmich potápačov. Zoltán je pripravený na zásah, pôjde do vody. Oblieka si asi 40-kilogramový výstroj, s ktorým mu pomáhajú kolegovia. Celé ustrojenie trvá približne 15 minút. Role majú presne zadelené, dnes je rad na Zoltánovi, ďalší kolega v poradí je určený ako istiaci potápač pripravený pomôcť v prípade núdze. Tretí mu pripevňuje zväzok hadíc, tzv. pupočnú šnúru, ktorú bude počas celého Zoltánovho výkonu pod vodou sledovať zhora. Pred ponorom musí vedúci potápača všetko dôkladne skontrolovať podľa stanoveného postupu. Niet tu priestor na omyl, spoliehajú sa jeden na druhého.
Vedúci potápačov, Janko Kozic je dnes pri pozemnej stanici na telefóne, komunikuje s už zanoreným potápačom Zoltánom. Počuť jeho pravidelný dych, aj komentovanie situácie pod vodou, v helme má totiž zabudované dýchacie a komunikačné zariadenie. Voda má 19 stupňov, pochvaľuje si príjemnú teplotu voči 10-stupňovej deň predtým, na prečerpávacej vodnej elektrárni Dobšiná.
Naši potápači sú na Slovensku jedni z mála, ktorí vykonávajú zásahy pri poruchách pod vodou – vo vodných a jadrových elektrárňach. Na lokality sa presúvajú autom vybaveným tou najmodernejšou potápačskou technikou, akú na Slovensku nemá nikto iný. Má jednu dekompresnú komoru, ak pracujú vo veľkých hĺbkach, vedia odviezť aj dve. Zoltán ju zatiaľ nepotreboval.
Voda je mu súdená, je s ňou spätý celý život. Vďaka svojej vášni k potápaniu mal šancu pokračovať na novej pozícii v našej spoločnosti. Keď bolo vyhlásené výberové konanie, neváhal ani sekundu, prihlásil sa a uspel. Splnil sa mu sen, celý život túžil stať sa pracovným potápačom. Dnes má za sebou ročný výcvik, teoretické aj praktické skúšky na vodnej elektrárni Domaša a je právoplatným členom tímu. Skúsenosti s pracovným potápaním mal Zoltán už z klubu vo Veľkých Kapušanoch, neďaleko tepelnej elektrárne Vojany.
Jeho druhou vášňou je rybárčenie. Môže sa pochváliť úctyhodnými kúskami, ktoré vždy pustí nazad do vody. Fascinuje ho život rýb pod vodou, skúma, ktoré miesta obľubujú a prečo. Raz dokonca stretol sumca, dlho si obzerali jeden druhého. Na tvári cítil, ako sa ho obrovská ryba dotýka fúzami. Pre Zoltána to bol nezabudnuteľný zážitok. Dobrú kondíciu, ktorú potrebuje na výkon svojej práce, si udržuje plávaním a cyklistikou. Po presťahovaní sa do Trenčína trávi voľný čas v sedle bicykla na vážskej cyklomagistrále alebo v miestnej plavárni.
Zoltánov príbeh je dôkazom nezlomnej vôle a odhodlania nevzdávať sa. Hoci sa jeho práca vo Vojanoch, kde robili aj jeho rodičia, skončila, našiel v našej spoločnosti novú, zameraním úplne inú. Z riadenia elektrárne prešiel na potápanie. Na jeho príklade môžeme vidieť, ako sa jedny dvere zatvorili a druhé otvorili. Životná kapitola v tepelnej elektrárni sa uzavrela a začal písať novú na vodnej. Veľa šťastia, Zoltán!
