Vodná stavba Ladce sa ako prvé významné dielo začalo projektovať začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Jeho výstavbou sa začala významná etapa vodohospodárskeho a energetického využitia Váhu. Budovanie malých vodných elektrární a neskôr aj prvej väčšej vodnej elektrárne Ladce v medzivojnovom období ovplyvnilo prijatie elektrizačného zákona o výstavbe všeužitočných elektrární z roku 1919. Samotná elektráreň bola do prevádzky uvedená 15. októbra 1936 a my si pripomíname 90 rokov od jej spustenia.
Názov rieky Váh pochádza z latinského „vagus”, čo znamená „blúdiaci” či „túlavý”. Divoká, neskrotná rieka často menila svoje koryto už v časoch rímskej ríše. Oddávna osídlenému údoliu Váhu spôsoboval takýto charakter rieky pomerne veľa ťažkostí. Historicky najväčšou povodňou na našej najdlhšej rieke Váh, o ktorej sa zachovali archívne dokumenty, je povodeň z augusta 1813, známa ako „Palackého voda”. František Palacký, ktorý v tú noc na ceste za štúdiom do Bratislavy spal u svojich známych v Trenčíne, venoval povodni rozsiahlu časť svojich zápiskov.
Povodeň spustošila celé údolia Váhu, od Žiliny po Sereď zničila väčšinu domov v 50 obciach, o život prišlo 243 ľudí, viac ako 13 000 kusov dobytka a zvierat, zničených bolo 17 318 “metríc” ornej pôdy a celková škoda sa odhadovala na viac ako štyri a pol milióna zlatých. Neďaleko od Ladiec, v riečnom profile Púchov, dosiahla povodeň prietok 3900 m³/s. Množstvo vody, ktorú vtedy Váh so sebou priniesol bolo až tridsaťnásobne väčšie, ako bol vtedy jeho bežný prietok. Zaplavená bola časť Trenčína a okolité obce, mesto čiastočne ochránilo hradné mestské opevnenie. Všetko, čo bolo na vonkajšej strane múrov opevnenia, obrovskej sile vody neodolalo.
V novšej histórii si pozornosť zasluhuje povodeň z roku 1958, keď niektoré vodné diela Vážskej kaskády už boli uvedené do prevádzky a ďalšie boli ešte vo výstavbe. Rozsiahle škody napáchala na Liptove a na Kysuciach. Väčším škodám zabránili najmä Oravská a Nosická priehrada. Ešte významnejšie sa ich protipovodňový účinok prejavil o dva roky. Pri rozsahom podobnej povodni v júli 1960 Oravská priehrada zabránila stretu kulminujúcich povodňových prietokov Oravy a Váhu a Nosická priehrada zredukovala povodňovú špičku až o 1000 m³/s.
Na snímkach vidno pohľad na Ladce v rôznych fázach dokončenosti projektu. Fotografie zachytávajú stavebnú jamu strojovne elektrárne, areál počas výstavby, elektráreň krátko pred dokončením výstavby a napustením kanála, tiež Ladce po uvedení do prevádzky, harmonogram prác, pohľad na obálku historických dokumentov a úvodnú stranu kroniky z výstavby.
Kľúčom k zvládnutiu zničujúcich povodní sa stala premyslená, postupná výstavba vodných diel na rieke Váh – Vážska kaskáda. Veľkým medzníkom bola svetová výstava v Paríži v roku 1900, kde boli predstavené železobetónové konštrukcie. V Európe následne došlo k veľkému rozmachu železobetónových stavieb. Po vzniku Československej republiky sa vláda začala zameriavať na využitie vodnej energie. Znamenalo to totiž úsporu uhlia, ktoré sa muselo vo veľkej miere dovážať. Prvé väčšie elektrárne začali vznikať na najdlhších riekach – v Čechách na Vltave a na Slovensku na rieke Váh. Vzhľadom na veľkú štrkonosnosť a šírku údolia Váhu bolo využitie vodnej energie riešené systémom derivačných kanálov. Vznikla tak Vážska kaskáda.
V Európe sa tento systém využíval už od roku 1907, keď sa v Bavorsku a Rakúsku pri mnohých stavbách obkladali kanály betónom. Pre podmienky Váhu tento typ navrhol profesor Antonín Smrček, ktorý návrh ešte pred začiatkom stavebných prác preveril na modeloch vo vodných laboratóriách Vysokej školy technickej v Brne.
Vodná stavba sa začala budovať v roku 1932 a do prevádzky ju uviedli už o štyri roky neskôr. Z hľadiska vtedajšej spotreby elektriny, vodná elektráreň v Ladcoch ďaleko prevyšovala svojou výrobou dopyt. Bežne sa v tom období znižoval výkon a voda sa prepúšťala na jalovo. Až s postupným rozvojom priemyslu, aj počas druhej svetovej vojny, keď bolo treba dodávať elektrinu do zbrojárskych závodov v neďalekej Dubnici a Považskej Bystrici, ale najmä po vojne, si vyrobená elektrina našla odbyt, napríklad aj do neďalekej cementárne v Ladcoch.
Na stavbu vodného diela sa spotrebovalo 113 000 m³ betónu, 1158 t oceľových konštrukcií, 2500 m³ žulových kvádrov, 55 000 m³ lomového kameňa, 2 000 t armovacej ocele, 10 000 m³ cementu, 8000 m³ dreva. Na stavbe bolo 33 lokomotív, ktoré prevážali materiál po koľajniciach dlhých 45 km. Ďalej 800 prepravných vozíkov, 9 bagrov, 30 čerpadiel, 4 pomocné žeriavy, 3 betonárky s výkonom 1000 m³ betónu za 24 hodín, 9 miešačiek betónu, 2 špeciálne svahové betónovacie stroje, 1 betónovací stroj na dno kanála, 10 baranidiel, 2 injekčné súpravy, 2 cementové delá, 4 kopresory, 4 výťahy, 2 cestné válce, 6 nákladných áut a ďalšie drobné zariadenia. Prevádzka strojov spotrebovala 2 800 000 kWh elektriny, 4 500 000 kg uhlia, 140 000 kg benzínu, 129 000 kg nafty, 81 600 kg oleja. Celkový výkon strojov bol 4 400 kW.
Odpracovalo sa 1 294 303 osemhodinových zmien. Hodinové mzdy nekvalifikovaných robotníkov sa pohybovali od 1,80 do 2,80 Kčs a u kvalifikovaných robotníkov od 3,00 do 6,00 Kčs. Za celý čas výstavby bolo robotníkom vyplatených 32 miliónov korún československých.
V elektrárni sú inštalované dva turbogenerátory s Kaplanovou turbínou. Výrobcom pôvodných turbín bolo ČKD Blansko. Inštalovaný výkon jednej turbíny bol 6,9 MW a prietok 75 m³/s. Rozsiahlou rekonštrukciou v rokoch 1999 až 2000 sme dosiahli zvýšenie výkonu na 2 x 8,9 MW. Prvoradým cieľom rekonštrukcie bola ale možnosť spracovať prietok až 180 m³/s. Zvýšenie výkonu sa dosiahlo zmenou tvaru obežných lopát a zväčšením priemeru obežného kolesa z 3250 na 3450 mm.
Elektráreň prevádzkovala aj počas druhej svetovej vojny. Pri potlačení Slovenského národného povstania sa elektráreň dostala pod priamy dohľad nemeckej armády, ktorá riadila dodávky elektriny práve do zbrojárskych závodov. Ku koncu vojny, nemecké vojská, reagujúc na nezvratnú porážku, odpálili nálože na hati v Dolných Kočkovciach, demolovali piliere, oceľové konštrukcie a značne zamedzili prívod vody do elektrárne. Pôvodnému plánu – odpáliť aj vodnú elektráreň – sa nakoniec, našťastie, podarilo zabrániť.
Nemeckí vojaci “iba” ochromili elektráreň demontovaním a odvozom dôležitých súčiastok z agregátov. Aj napriek tomu sa podarilo krátko pred oslobodením uviesť do prevádzky aspoň jeden stroj. Vtedajší zamestnanci elektrárne totiž ukryli rezervné súčiastky. Problémom bola zničená hať, ktorá si vyžiadala štyri roky rekonštrukčných prác.
Ako sme spomínali, Vodná elektráreň Ladce je prvou elektrárňou na Váhu, respektíve prvou elektrárňou vybudovanou na prvom derivačnom kanáli na rieke Váh. Postupne, na tomto kanáli, pribúdali ďalšie elektrárne: Ilava, Dubnica a Trenčín a vytvorili tak prvú derivačnú kanálovú sústavu.
Počas druhej svetovej vojny sa od roku 1940 budovala ďalšia elektráreň na prvom derivačnom kanáli – vodná elektráreň Ilava. Na jej výstavbu dohliadali nemeckí inžinieri a do prevádzky bola spustená v marci 1946. Je teda len o desať rokov mladšia ako Ladce. Ilava je v prevádzke 80 rokov. Stala sa druhou elektrárňou historicky prvej derivačnej sústavy na Váhu a ďalším krokom v energetickom rozvoji regiónu. Projektanti využili poznatky z prevádzky staršej elektrárne v Ladcoch. Ilavu preto navrhli na vyšší prietok. Na tejto elektrárni dve Kaplanove turbíny dokážu spolu spracovať 150 m³ vody za sekundu. Aj tu však voda pracuje ako súčasť jedného presne zosúladeného systému štyroch elektrární.
O tri roky neskôr po Ilave bola v roku 1949 spustená do prevádzky Vodná elektráreň Dubnica ako tretia vodná elektráreň prvej derivačnej kanálovej sústavy. Po druhej svetovej vojne potrebovalo rýchlo sa rozvíjajúce Slovensko nové zdroje elektriny. Zámerom vybudovanie vodnej elektrárne Dubnica nad Váhom bolo zásobovať energiou aj neďaleký strojársky komplex, ktorý v tom čase formoval priemyselný príbeh mesta Dubnica nad Váhom.
Sedem rokov po Dubnickej elektrárni bola prvá derivačná kanálová sústava dobudovaná sprevádzkovaním vodnej elektrárne v Trenčíne v roku 1956. Ako jej posledný stupeň spracúva vodu privedenú kanálom cez Ladce, Ilavu a Dubnicu. Využitá voda potom spolu s vodou z pôvodného koryta Váhu vteká do zdrže Trenčianske Biskupice, ktorá zásobuje ďalšiu časť Vážskej kaskády.
Aktuálne je celkový inštalovaný výkon tejto skupiny elektrárni 66,50 MW pri prietoku 180 m³/s a na dĺžke 38 km využíva spád 50,65 metrov, čo je rozdiel maximálnej hornej hladiny Ladiec a maximálnej dolnej hladiny v Trenčíne.
Deväťdesiat rokov prevádzky vodnej elektrárne Ladce je dôkazom nielen priemyselného vývoja, ale aj výnimočnej schopnosti našich dedov a pradedov vybudovať plnohodnotné a funkčné dielo, ktoré, áno – s nevyhnutnými zásahmi v podobe potrebnej údržby a modernizácie – dokáže ľudstvu slúžiť dodnes. Vodné elektrárne, ak sa o ne poctivo staráte, majú nekonečný život. Áno, dnes je ich využitie, vzhľadom na klimatické zmeny a nepriaznivú hydrologickú situáciu, potrebné starostlivo plánovať, modulovať ich prevádzku a nasadenie, stále ale platí, že sú nezastupiteľným zdrojom pre zabezpečenie stability elektrizačnej siete.
- Milan Ilčík, riaditeľ vodných elektrární
Kliknite na obrázky, aby ste sa dozvedeli zaujímavosti o štyroch najstarších elektrárňach Vážskej kaskády:
